Deviataci a ôsmaci z Rastislavky zažili deň plný kontrastov. V jeden deň videli to najhoršie a najohavnejšie, čo ľudstvo dokázalo napáchať, ale aj to najkrajšie, čo ľudia dokázali vytvoriť a zanechať.
Každý vzdelaný a rozumný človek už počul, čo je to koncentračný či vyhladzovací tábor. Každý si vie predstaviť, aké zverstvá dokázali na týchto miestach ľudia napáchať jeden druhému. Ale verte mi, nikde nezískate taký pocit zhnusenia nad týmito činmi ako práve v múzu Auschwitz - Birkenau. Aby sme nezabudli ani my, vybrali sme sa spoločne na toto pamätné a zároveň pietne miesto v poľskom mestečku Osvienčim. Nikdy nesmiete v Poľsku povedať, že ste boli v koncentračnom tábore Osvienčim, lebo miestni obyvatelia by sa urazili, pretože s touto hrôzou nechcú mať absolútne nič spoločné.
Nie je pre mňa ľahké popísať atmosféru, ktorú sme zažili a veci, čo sme videli, ale pokúsim sa previesť vás naším dňom. V krásny a slnečný deň sme sa ocitli za ostnatým drôtom. Boli sme oddýchnutí a vedeli sme, že sme v bezpečí, ale tieseň, ktorá na nás sadla, sa dala krájať nožom. Nikomu nebolo do rečí a naša úžasná sprievodkyňa začala svoje rozprávanie. Mlčali sme, nevládali sme nič komentovať, len občas niekomu stiahlo hrdlo. Cely, neľudské podmienky, plynové komory alebo miesta utrpenia mnohých ľudí sú príšerné, ale ľudské osudy, ktoré sme spoznali dávajú tomuto zúfalstvu konkrétnu tvár. Spoznali sme osudy rodín, ktoré boli na tomto strašnom mieste rozdelené, osudy detí, ktoré boli zavraždené, len pre svoju rasu, osudy žien, ktoré zomierali len pre svoj vek a osud národa, ktorý mal prestať existovať len pre svoju vieru a ľudskú zadubenosť. Nedokázali by ste spočítať veci, ktoré po sebe títo ľudia zanechali. Dovolím si citovať jednu vetu našej sprievodkyne. „Martuškovia, myslite na to, že za každým kufrom, každým hrnčekom, každým vlasom či okuliarmi bol človek.“ Sľubujeme, že na týchto milión šesťstotisíc obetí nezabudneme a poučíme sa.
Život však prináša aj krásne veci. Všetci sme sa o tom presvedčili v nádhernom barokovom zámočku Pszczyna. O tridsať minút neskôr sme sa ocitli v raji. Rozkvitnutý park, voňavé záhony, zámok, ktorý bol plný nádherných a farebných umeleckých diel sa stal liekom na melanchóliu, ktorá nás postihla. Každý už bol na zámku a videl prácu šikovných ľudí, ale v spojení týchto dvoch miest je niečo jedinečné. Človek sa pri pozorovaní takéhoto kontrastu musí pýtať sám seba, ako je možné, aby jedny ruky vraždili a druhé budovali krásu?
2.júna sme prežili zvláštny deň plný kontrastov. Spoznali sme niečo zlé a niečo pekné. Teraz budeme všetci premýšľať a pokúsime sa vstrebať všetky dojmy, aby sme vyšli z tejto skúsenosti múdrejší, pokornejší a ľudskejší. Fotoalbum
PS: Aby ste si nemysleli, že som stratila úplne svoj zmysel pre humor. Aj porcelánových tanierov a červenej poľskej malinovky môže byť priveľa. To mi verte!
Mgr. Ž. Pastieroková