Každý rozumný človek mi dá za pravdu, že v životoch generácií sú veci, na ktoré nikdy nechceme zabudnúť a sú veci, na ktoré by sme radi zabudli, ale nesmieme. Práve preto naši deviataci 5. júna navštívili Múzeum holokaustu v Seredi. My máme šťastie, že nikto z nás nezažil na vlastnej koži hrôzy týchto čias, preto je našou zodpovednosťou zabezpečiť, aby sa niečo podobné nestalo zdrojom spomienok pre ďalšie generácie.
To, čo sme v Seredi videli, počuli a cítili naozaj možno nazvať len smutnou krásou. Mrazenie, ktoré sme cítili, keď sme prekročili líniu ostnatého drôtu, postavili nás na appellplatz a pozerali sme sa na päť šedých a bezútešných barakov, bolo obrovské. V tejto chvíli, keď sme si vyskúšali, ako sa “cestuje” v dobytčáku sme si uvedomili, že jeden človek dokázal iného zmeniť na vec - nechcenú vec, nepotrebnú vec, obťažujúcu vec, ktorej sa chcel zbaviť.
Celá atmosféra sa zmenila, keď sme vošli dnu do expozície múzea. Nevedeli sme, či sa máme nechať unášať krásnou expozíciou alebo precítiť hrôzy, ktoré obsahuje. Veľmi rýchlo sme pochopili, že dokážeme oboje zároveň. Vo všetkých výstavných sieňach, ktoré nás previedli hrôzami holokaustu od jeho začiatkov až po návrat a život preživších, sme vnímali krásu aj hrôzu. Umelecké diela striedali pôvodné artefakty, ktoré boli a sú svedectvom toho, čo sa tu dialo. Nahliadli sme do životov ľudí, ktorí chceli len pracovať a žiť. Verili, že svojou pokorou a poslušnosťou si právo na ten svoj život zaslúžia. Ich život v hrôze a neistote však skončil veľmi rýchlo a veľmi kruto.
Pôvodné priestory, silné fotografické dokumenty, spomienky preživších a pútavý výklad lektorky splnili všetky očakávania. Mnoho sme sa dozvedeli, mnohými to poriadne zatriaslo a všetci sme pochopili, že nikdy viac!
Mgr. Ž. Pastieriková