Dej celého príbehu sa odohráva 21.mája 2025 v najužšom centre Viedne. Pod tvorivou taktovkou zdatnej a skúsenej režisérky Tomašovičovej sa agenti, ktorí pátrajú po histórii Viedne vyberú hľadať jej poklady. Obsadenie bolo aj v tomto roku vynikajúce. Siedmaci, ôsmaci a deviataci z Rastislavky vo svojich rolách nesklamali, nič nezničili, veľmi veľa spoznali a videli.
Trasa spoznávania je pre mňa obostretá tajomstvom, lebo som sa prestala orientovať už po pätnástich minútach. Nevadí. Dojmy a zážitky som si ponechala a teraz sa s vami o ne podelím, či sa vám to páči alebo nepáči. Posúďte sami, či sme misiu splnili alebo nie.
Začali sme skúmanie od budovy viedenského parlamentu. Je to nádherná historizujúca stavba a pôsobí naozaj veľkolepo. Je pravdou, že sme sa cestou, nie celkom dobrovoľne, zapojili do demonštrácie za záchranu ošípaných, ale to nás predsa nemohlo odradiť. Pátranie po histórii pokračovalo na radničnom námestí a my sme sa ocitli akoby v inej dobe a v inom slohu. Klasicizmus vystriedala neogotika, my sme pozbierali prvých ranených a omdletých a pokračovali sme do Ľudovej záhrady. Misia musí pokračovať, ešte sme neobjavili všetko. Neviem presne opísať ten zvláštny pocit, keď sa uprostred mesta ocitnete v tichom parku, ktorý je plný kvitnúcich ruží, vôní a hudby harfy. Asi by som použila slová ako tajomný, pokojný a čarovný svet uprostred zhonu. Na tomto mieste vstupuje do hry profesorka umenia Minichová, ktorá vyjadrila v pavilóne moderného umenia veľmi svojský názor na využitie kolíčkov na bielizeň pri stvárnení postavy v pohybe. Agenti žiaci túto operáciu radšej ani nekomentovali.
Hofburg – rozprávková krajina vo svete technológií. Je to proste baroková nádhera a veľkolepá stavba, ktorá na vás dýchne a vy sa ocitnete v inom storočí a v inom svete. Ak sa niekedy ocitnete v Hofburgu, nemyslite, neskúmajte, len stojte, obdivujte a cíťte, čo vám chcú tie staré múry povedať. Budete mať pocit, že ste maličkí a krásni. Ja som sa stala na chvíľu princeznou a skoro, ale naozaj len skoro, som stihla kúpiť aj suveníry. /Že boľavé kolená – ha!/
Agenti 7.A sa pri vyhodnocovaní misie zhodli, že najväčší dojem na nich zanechal Dóm svätého Štefana priamo v srdci Viedne. Naša misia sa pomaly napĺňala, lebo do zbierky nám pribudla majestátnosť a nádhera vrcholnej gotiky. Ak ste niekedy mali pocit, že ľudia dokážu nádherné veci, tak v tichu tejto krásy si uvedomíte, že naši predkovia vedeli, ako vzdať úctu tomu, v čo verili. Pri pohľade na gotický chrám si uvedomíte tri veci. Ak začne rozprávať režisérka Tomašovičová, má to takú silu, že na katedrále začnú zvoniť zvony. Za obetné sviečky sa sluší zaplatiť a kórejskí turisti sa pretlačia všade a v hojnom počte.
V tomto bode naša misia zmenila smer a náplň. Po obdivovaní všetkých krás dostali agenti úlohu niečo sa naučiť. Veľmi nenápadne a systematicky sme obsadili budovu Prírodovedného múzea Viedeň a skúmali sme všetko, čo sa dalo. Odnášanie informácií išlo ako po masle, až kým sa agentky T, M a P neocitli v expozícii mineralógie. Celkom nenápadne sme obdivovali kyticu z drahokamov a vôbec sme sa netvárili podozrivo. Agenti žiaci zbierali všetky dôležité fakty, agentky T,M a P si zbierali kĺby po celom dni a tu zrazu... Ochranka v čiernom, zabuchnuté oba východy, zvuk kľúčov v zámke. No, nie je to Mission: Impossible? Zbieranie informácií a vedomostí vyžaduje naozaj obete a odvahu.
Teraz, vážení, posúďte, či naša misia vo Viedni bola splnená alebo nie. Videli naši agenti veľa pekného? Videli. Spoznali veľa nového? Spoznali. Odniesli z Viedne mnoho krásnych zážitkov? Odniesli. Dostali sa napokon z múzea? Dostali. Tak, čo viac si priať!